Sčítania v minulosti.Sčítanie obyvateľov patrí k najstarším štatistickým akciám vôbec. Snaha presvedčiť sa o počte obyvateľov je rovnako stará ako všetky vyspelé civilizácie.
Špecifický význam nadobudlo sčítanie v období rímskej republiky, kedy sa opakoval cenzus pravidelne každých päť rokov. Sčítania sa udržali aj za vlády neskorších cisárov a o najznámejších z nich sa opäť dozvedáme z biblie (Nový zákon, Evanjelium podľa sv. Lukáša, kap.2, 1-3). Je to sčítanie, ktoré priviedlo Jozefa a Máriu späť do Betlehéma v dobe narodenia ich syna.
Spoločný rys týmto starovekým sčítaniam dával panujúci otrokársky rád. Sčítaniu podliehali iba slobodní občania. Otroci, pokiaľ sa vôbec zisťoval ich počet, boli evidovaní ako ostatný hmotný a nehmotný majetok svojich pánov (instrumentum mutum – instrumentum vocale). Je veľmi pravdepodobné, že všetkým starovekým sčítaniam obyvateľstva podliehali iba muži.
Obdobie stredoveku, charakteristické feudálnym poriadkom, sa nestavalo kladne k sčítaniam obyvateľstva. Štáty boli hospodársky a tým do značnej miery aj politicky rozdrobené na jednotlivé feudálne panstvá. Panovníkov záujem sa veľakrát obmedzoval iba na to, aby dostával včas a v stanovenej výške určené poplatky. Napokon každá snaha dozvedieť sa nejaké podrobnosti o stave a správe panstva narážala na prudký odpor šľachty, od ktorej bol panovník priamo závislý. Na druhej strane je pravdepodobné, že evidencia obyvateľstva na niektorých panstvách bola veľmi presná. O súpisoch obyvateľstva z toho obdobia sa dozvedáme aj z histórie niektorých miest.
Odlišná bola situácia vo väčšine mimoeurópskych štátov, daná iným stupňom hospodárskeho a spoločenského vývoja. V dobe, keď v Európe ešte neexistovali súpisy obyvateľstva, sa takéto sčítania uskutočňovali napr. v Číne. O ich metodike nevieme nič bližšieho. Na ich presnosť poukazuje zachovaná správa o škandále, ktorý vznikol, keď sa cisár dozvedel, že gubernátori jednoducho opisujú počty obyvateľov podľa súpisov minulých.
Obdobie od začiatku 16. storočia prináša so sebou aj v Európe isté zdokonalenie súpisov obyvateľstva, zo začiatku samozrejme iba v lokálnom panstve feudála alebo mesta. Súvisí to s rozvojom kapitalistických výrobných vzťahov, s rozvojom feudálneho veľkostatku a konečne s rozvojom správneho aparátu – štátnej, vrchnostenskej a cirkevnej administratívy. Rozvoj hospodárskeho života začína postupne prerastať hranice jednotlivých panstiev a panovník je objektívne nútený narušovať s väčším alebo menším oneskorením feudálne zväzky brzdiace hospodársky a politický rozvoj spoločnosti. Nie je náhoda, že sa v Európe objavujú skutočné súpisy obyvateľstva až s nástupom absolutizmu. Je charakteristické, že prvé sčítanie obyvateľov uskutočnilo Francúzsko, no nie na jeho vlastnom území, ale vo francúzskej kolónii v Severnej Amerike (1666). V materskej zemi sa k sčítaniu pristúpilo až po Veľkej francúzskej revolúcii. Medzi prvé pokusy o súpisy obyvateľstva patrí taktiež ruská revízia duší, nariadená Petrom Veľkým na zač. 18. storočia. Nemôžeme ich samozrejme označiť za sčítanie v presnom slova zmysle, i keď predstavujú pre túto dobu v medzinárodnom porovnaní závažný pokus o zistenie počtu obyvateľstva; sú vlastne určitou prehistóriou dnešných sčítaní a zaraďujeme ich do prvého obdobia histórie sčítania.
Prvé sčítania zahrňujúce všetkých obyvateľov boli uskutočnené v Európe až okolo polovice 18. storočia a začína nimi druhé obdobie ich histórie. Za prvú súvislú sériu spoľahlivých hlásení (spísanie obyvateľstva dom od domu) možno pokladať sčítanie vo Švédsku (1748). Za ním nasledovalo Prusko (1748), Fínsko (1749), Rakúsko (1754), Nórsko a Dánsko (1769), Švajčiarsko (1789), Spojené štáty (1790), Francúzsko (1790), Veľká Británia (1801). Správy o metodike týchto sčítaní sú zbežné a nie veľmi kvalitné. Presadenie pravidelných sčítaní nebolo ľahké, ako nás o tom informujú správy z väčšiny krajín.
Za druhý medzník a počiatok tretieho obdobia v dejinách sčítania obyvateľstva je možné považovať polovicu 19. storočia, kedy môžeme hovoriť už o moderných sčítaniach obyvateľov. Dôležitý pokrok v ich metodike je spojený s menom A. L. Queteleta, ktorého zásady súčasných sčítaní obyvateľov boli uplatnené prvýkrát v belgickom sčítaní v roku 1846. Je však isté, že i ostatné štáty získali určité skúsenosti z obdobia, kedy uskutočňovali sčítania obyvateľov. Predovšetkým sa prejavovala snaha presnejšie zistiť počet obyvateľov. K nej pribudlo zisťovanie biologických znakov sčítaného obyvateľstva a taktiež spoločenských a ekonomických charakteristík. Logicky sa začína pociťovať nedostatok teórie o sčítaní, ktorý mohol prekonať len ďalší rozvoj štatistickej metodológie v 19. storočí. Štáty sa usilujú centralizovať sčítacie akcie, vytvoriť národné štatistické ústavy, ktorým by podliehala príprava a tiež vlastné uskutočnenie akcie. Tak napr. vo Francúzsku bol založený v roku 1833 štatistický úrad zodpovedný za sčítacie akcie. Spolu s rozvojom tejto oficiálnej (štátnej) štatistickej služby zodpovednej za sčítanie sa objavuje aj požiadavka medzinárodnej porovnateľnosti získaných dát.
Štvrté obdobie v histórii sčítania obyvateľov začína novým spôsobom spracovávania výsledkov a to mechanickým centrálnym spracovaním dát pomocou diernoštítkových strojov. Rozdiel oproti predchádzajúcemu obdobiu nie je teda v obsahu sčítania, ktorý sa od druhej polovice 19. storočia zmenil len málo, ale v spôsobe a v rozsahu spracovania.
Na území Slovenska sa za začiatok organizovaného štatistického zisťovania pokladá rok 1715, keď bol v Uhorsku vykonaný celokrajinský súpis obyvateľstva, zameraný na hlavy rodín tých skupín, ktoré podliehali zdaneniu. Neskôr v rokoch 1767 až 1771 bol vykonaný súpis poddanského obyvateľstva (materiál z urbárskej regulácie), ktorý obsahuje údaje o počte sedliakov, želiarov a o ich majetkovom a právnom rozvrstvení. Prvé sčítanie všetkého obyvateľstva v Uhorsku sa uskutočnilo za vlády Jozefa II v rokoch 1778 – 1785. Do súpisov sa zaznamenalo meno, vek, rodinný stav, triedne postavenie a zamestnanie zapísaných osôb i údaje o mechanickom pohybe obyvateľstva. Ďalšie súpisy obyvateľstva Uhorska prebiehali v rokoch 1804 – 1805 a 1828. V roku 1847 bol v Uhorsku zriadený Ústredný štatistický úrad, ktorý vykonával pravidelnú štatistickú službu a jeho činnosť sa vzťahovala aj na územie dnešného Slovenska, kde sa štatistické údaje zisťovali a vyhodnocovali podľa žúp a stolíc.
Prelomovým obdobím bol rok 1918, kedy vzniká Československá republika a o rok neskôr boli zriadené orgány štátnej štatistiky, ktorým sčítanie obyvateľstva priamo podliehalo. Od roku 1918 sa na Slovensku uskutočnilo sedem (z toho päť po II. svetovej vojne) sčítaní obyvateľstva realizovaných ku konkrétnemu dátumu: k 15.II.1921, k 1.XII.1930, k 1.III.1950, k 1.III.1961, k 1.XII.1970, k 1.XI.1980 a k 3.III.1991. Základom úspešného uskutočnenia sčítania je dobrá územná príprava. Sčítania sa od roku 1970 opierajú o sieť základných sídelných jednotiek (urbanistických obvodov) ako najmenších územných celkov. Hodnota výsledkov sčítania obyvateľstva rastie aj v súvislosti s technickým pokrokom, ktorý ovplyvňuje spracovanie dát a umožňuje podrobnejšie triedenie dát a tým oveľa komplexnejšie a kvalitnejšie informácie.
Výsledky sčítania sú vždy žiadanými údajmi. Vzhľadom k tomu, že údaje zo sčítania v prevažnej miere nie je možné nahradiť žiadnymi inými štatistickými údajmi, záujem o ne trvá aj veľa rokov po sčítaní.
