Cirkevné matriky vznikli v stredoveku
Mgr. Jozef GAVLÁK
Vedenie cirkevných matrík siaha až do stredoveku a súvisí s evidenciou veriacich duchovnou správou.
Prvý krok k zjednoteniu evidencie matrík urobil II. lateránsky koncil v roku 1139, ktorý upozornil na potrebu vedenia matrík v rámci cirkevnej disciplíny. Všeobecné vedenie matriky pokrstených a sobášených nariadila cirkev na Tridentskom koncile, v rokoch 1545 – 1563. Rímsky rituál predpísal v roku 1614 viesť aj matriky pochovaných a súčasne vydal formuláre na vedenie všetkých druhov matrík.
Aj na území bývalého Uhorska sa cirkevná vrchnosť zaoberala vedením matrík. Prvé nariadenie vydala diecézna synoda vo Vespréme v roku 1515, keď uložila každému farárovi viesť knihu, do ktorej mal zapisovať mená pokrstených – išlo o mená apoštolov, evanjelistov a svätých, ktorých poznali, napríklad Peter, Pavol, Ján, Jozef, Juraj, Mária, Katarína, Barbora. Ďalej mená – Adam, Eva. Do kníh mali zapísať aj mená ich rodičov, krstných rodičov, tiež deň, mesiac a rok ich narodenia. Kniha sa mala uschovať v kostole. Trnavská synoda v roku 1564 v Trnave upozorňovala dekanov, aby pri svojich vizitáciách kontrolovali krstné matriky. Synoda v Trnave v roku 1629 znova nariadila viesť krstné matriky, lebo predošlé nariadenia niektoré fary ešte neuposlúchli. Ani po tomto nariadení sa matriky na každej fare neviedli, preto národná synoda v Trnave v roku 1638 nielenže prikázala viesť matriky pokrstených a sobášených, ale za ich nedbalé vedenie hrozila prísnymi trestami. napríklad tí, ktorí nedbalo viedli matriky, boli preskúšaní z cirkevného práva, prípadne museli byť nejaký čas v kláštore na duchovnom cvičení.
Správne vedené cirkevné matriky nadobúdali čoraz väčší význam pre štát, predovšetkým z vojenského hľadiska, preto opatrenia o ich vedení vynášali nielen cirkevné vrchnosti, ale aj panovníci. Mária Terézia vydala 19. januára 1771 nariadenie o vedení cirkevných matrík, Jozef II. tolerančným patentom z 1. mája 1781 vyhlásil rímskokatolícke matriky za právoplatné verejné listiny a patentom z 20. februára, prípadne 11. júla 1784 určil aj formu ich vedenia.
Matriky protestantov sa považovali podľa dvorského dekrétu z 12. februára 1784 iba za súkromné záznamy. V roku 1787 bolo povolené samostatné vedenie protestantských matrík, ktoré nadobudli roku 1790 platnosť verejných listín.
V roku 1827 zákon nariadil všetkým farárom bez rozdielu vierovyznania, aby matriky pokrstených, sobášených a pochovaných vyhotovovali dvojmo a koncom každého roka odovzdali jedno vyhotovenie municipálnej vrchnosti. Tým sa zabezpečilo zachovanie záznamov, keby sa pôvodný exemplár na farách nejakým spôsobom zničil.
Neskoršie vydané zákony sa týkali predovšetkým reči cirkevných matrík. Do roku 1840 sa cirkevné matriky viedli prevažne v latinčine, a to nielen u rímskokatolíkov, ale aj u gréckokatolíkov a evanjelikov. Iba kalvíni používali živú reč ľudu. V Uhorsku sa zavádza od roku 1836 maďarská reč v matrikách tam, kde kňaz kázal po maďarsky a v roku 1840 sa zavádza maďarčina všeobecne ako štátny jazyk v cirkevných matrikách. Súčasne vydali tlačivá v maďarskej reči. Používali sa len krátky čas, väčšinou v rokoch 1844 – 1851. Okolo roku 1851 sa väčšina fár vrátila k latinčine, vyjmúc niekoľkých protestantských a gréckokatolíckych fár, ktoré viedli matriky slovensky, nemecky alebo rusky. Od roku 1868 si mohli fary podľa zákona ľubovoľne určiť reč vedenia matrík a vybavovania cirkevných záležitostí.
Od 1. októbra 1895 sa zaviedli štátne matriky a cirkevné matriky sa mali používať iba pre cirkevné, prípadne súkromné účely. Tieto opatrenia platili na Slovensku až do roku 1949. Odvtedy všetky cirkevné matriky prešli do majetku štátu.
